Určenie rodičovstva všeobecne je dôležitou otázkou, ktorá výrazne ovplyvňuje začlenenie dieťaťa do spoločnosti a jeho osobný status. Tomu je aj prispôsobená právna úprava určenia materstva a otcovstva.

 

Určenie materstva vychádza aj slovenské právo z rímsko-právnej zásady, podľa ktorej je matka vždy istá. Základom je pritom samotný pôrod dieťaťa. Vzhľadom na možnosti asistovanej reprodukcie a nové medicínske postupy však bolo potrebné do zákona o rodine výslovne zakotviť také ustanovenie, ktoré by poskytlo jednoznačnú odpoveď na otázku kto je matkou dieťaťa. Na základe toho bolo uzákonené, že matkou dieťaťa je žena, ktorá dieťa porodila, pričom akákoľvek dohoda, podľa ktorej by napr. matkou dieťaťa nebola žena, ktorá dieťa porodila, ale ktorá poskytla vajíčko je absolútne neplatná. V takomto prípade by nerozhodoval test DNA, ale správa o pôrode.

 

Úprava určenia otcovstva je však o niečo obsiahlejšia a zložitejšia. Otcovstvo sa totiž určuje podľa 3 domnienok otcovstva stanovených zákonom, ktoré sa uplatňujú vždy v rovnakom poradí.

 

1.domnienka: otcovstvo manžela matky za splnenia určených podmienok
2.domnienka: otcovstvo určené súhlasným vyhlásením rodičov
3.domnienka: otcovstvo muža, ktorý s matkou dieťaťa súložil v rozhodnom čase určenom zákonom

 

Otcovstvo sa v prvom rade určí podľa prvej domnienky a každá ďalšia domnienka v poradí sa môže uplatniť vždy len ak otcovstvo nie je možné určiť podľa predchádzajúcej domnienky, resp. ak otcovstvo bolo súdom právoplatne zapreté. Teda ak sa neuplatní prvá domnienka (napr. z dôvodu, že matka je slobodná) alebo je táto vyvrátená, môže sa uplatniť druhá domnienka, prípadne ak je druhá domnienka vyvrátená alebo sa neuplatní ani ani táto, otcovstvo môže byť určené ešte na základe tretej domnienky.

 

Tieto domnienky vychádzajú zo všeobecných ľudských skúseností v snahe priblížiť právny stav otcovstva so stavom skutočným, biologickým a stabilizovať rodinné vzťahy v čo možno najkratšom čase tak, aby dieťa poznalo oboch svojich rodičov a ďalších príbuzných. Aj z tohto dôvodu sú to domnienky vyvrátiteľné, tzn. že sa pripúšťa dôkaz opaku, ak v konkrétnom prípade skutočný stav nezodpovedá niektorej právnej domnienke.

 

Prvá domnienka nastupuje automaticky zo zákona a na určenie otcovstva tu nie je potrebné nič viac ako fakt narodenia dieťaťa v manželstve. Podmienkou však je, aby sa dieťa narodilo v časovom období od uzavretia manželstva do uplynutia 300 dní po jeho právoplatnom zániku. Zápis manžela matky ako otca v rodnom liste dieťaťa má pritom len evidenčný význam, lebo otcovstvo tu vzniká už narodením dieťaťa.

 

Ak si je teda napr. matka vedomá, že biologickým otcom dieťaťa nie je jej manžel a má záujem vylúčiť právne otcovstvo svojho manžela, s ktorým je už napr. v rozvodovom konaní, musí na príslušnom súde podať návrh na zapretie otcovstva. Tento návrh bude smerovať proti manželovi, ako aj dieťaťu a podať ho treba v 3-ročnej lehote od narodenia dieťaťa.

 

Pokiaľ ide o zapretie otcovstva určeného prvou domnienkou manželom matky dieťaťa, v právnom poriadku Slovenskej republiky v súčasnosti chýba komplexná právna úprava zapretia otcovstva. Do 8.9.2011 bolo učinné ustanovenie § 86 ods. 1 zákona o rodine, podľa ktorého bol aj manžel alebo bývalý manžel matky dieťaťa oprávnený zaprieť otcovstvo v 3-ročnej lehote, ktorá mu však plynula subjektívne, odkedy sa o narodení dieťaťa dozvedel. Toto ustanovenie však bolo podľa nálezu Ústavného súdu, ktorý bol dňa 8.9.2011 publikovaný v Zbierke zákonov pod č. 290/2011 Z. z., v rozpore s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd v uvedenom náleze dospel k záveru, že toto ustanovenie neposkytuje dostatočnú ochranu záujmom manžela matky a teda nezohľadňuje jeho právo na zosúladnie biologického a právneho stavu. Svoju platnosť už toto ustanovenie stratilo, nakoľko ho NRSR do šiestich mesiacov od publikácie nálezu v Zbierke zákonov neuviedla do súladu s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

 

Zákon rieši aj situáciu, keď sa dieťa narodí v lehote 300 dní od zániku manželstva matke, ktorá sa už znova vydala. Nakoľko by pre určenie otcovstva prvou domnienkou podľa vyššie uvedeného do úvahy prichádzal tak bývalý manžel, ako aj neskorší manžel, zákon stanovil jasné pravidlo, že sa za otca bude v tomto prípade považovať neskorší manžel. Opäť sa tu vychádza z praktických skúseností a obvyklých životných situácií, ako aj z účelu manželstva, nakoľko bývalé manželstvo mohlo byť rozvedené len za predpokladu, že bolo trvalo rozvrátené a dlhodobo neplnilo svoj účel, ktorým je aj založenie rodiny a preto je nepravdepodobné, aby bol otcom dieťaťa bývalý manžel.

 

Inak povedané, ak by už predchádzajúce manželstvo zaniklo a dieťa sa matke narodí v takom krátkom časovom úseku po rozvode ako je doba do 300 dní od zániku manželstva, uplatneniu prvej domnienky môže zabrániť len uzavretie nového manželstva.

 

Ak by však otcovstvo úspešne zaprel neskorší manžel, domnienka otcovstva by začala pôsobiť opäť voči skoršiemu manželovi.

 

Pokiaľ ide o konanie o návrhu na zapretie otcovstva, jednoduchšiu dôkaznú situáciu má manžel zapierajúci otcovstvo v tom prípade, ak sa dieťa narodilo do 180 dní od uzavretia manželstva. Vtedy dôkazné bremeno zaťažuje matku. Neskôr musí zapierajúci otec preukázať skutočnosti vylučujúce otcovstvo, nestačí teda len samotné spochybnenie otcovstva.

 

Ak bolo otcovstvo určené prvou domnienkou a došlo ku konaniu o zapretie otcovstva, tak až po právoplatnosti súdneho rozhodnutia, podľa ktorého otcom dieťaťa nie je manžel alebo bývalý manžel, môže matka na matričnom úrade spolu so skutočným otcom dieťaťa súhlasne vyhlásiť, že tento je otcom. Ale tu už hovoríme o druhej domnienke otcovstva.

 

Podľa druhej domnienky otcovstva je otcom dieťaťa (po vylúčení alebo neuplatnení prvej domnienky) muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov pred matričným úradom alebo súdom. Táto domnienka teda nenastupuje automaticky, ale vyžaduje aktivitu rodičov. Táto domnienka sa uplatňuje často v prípade, ak sa dieťa narodí slobodnej matke, rozvedenej matke po uplynutí 300 dní od zániku manželstva alebo ak bolo otcovstvo podľa prvej domnienky úspešne zapreté.

 

Súhlasným vyhlásením možno určiť otcovstvo aj k počatému, ale nenarodenému dieťaťu. Vyhlásiť otcovstvo týmto spôsobom môže ktorýkoľvek muž. Môže dokonca nastať situácia, že tak učiní muž, ktorý nie je biologickým otcom. Výsledkom je stav, že skutočný biologický otec stráca právo domáhať sa na súde určenia otcovstva, nakoľko toto už bolo určené súhlasným vyhlásením. Domáhať sa svojho otcovstva na súde by mohol jedine v prípade, že matka alebo muž, ktorý otcovstvo vyhlásil toto na súde úspešne zaprú. Súčasne platný zákon o rodine ustanovuje, že muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov, môže otcovstvo pred súdom zaprieť do troch rokov odo dňa jeho určenia, len ak je vylúčené, že by mohol byť otcom dieťaťa. V rovnakej lehote tak môže spraviť aj matka dieťaťa.

 

Ako tretie v poradí tu teda pristupuje určenie otcovstva súdom na základe časovo neobmedzenej možnosti domáhať sa určenia otcovstva, a to na návrh matky, muža, ktorý tvrdí že je otcom alebo na návrh dieťaťa, za predpokladu, že otcovstvo nebolo určené predchádzajúcimi domnienkami. Ide teda o uplatnenie tretej domnienky otcovstva, podľa ktorej sa za otca dieťaťa považuje muž, ktorý s matkou dieťaťa súložil v čase, od ktorého neprešlo do narodenia dieťaťa menej ako 180 a viac ako 300 dní, ak jeho otcovstvo nevylučujú závažné okolnosti, napr. dôkaz o tom, že žena bola už v čase súlože tehotná. Preukazovanie tejto domnienky uvedeným spôsobom však vzhľadom na pokrok vedy stráca na význame, keďže do popredia súdneho dokazovania otcovstva sa dostáva analýza DNA, ktorá tak v praxi nahrádza preukazovanie súlože v rozhodnom čase a poskytuje pritom až 99% istotu pri potvrdení alebo vylúčení otcovstva. V minulosti súdy využívali skôr iné druhy testov, a to krvné skúšky a rôzne gynekologické či sexuologické zisťovania. Analýza DNA je však v súčasnosti najpresnejším spôsobom určenia otcovstva.

 

Ak muž voči, ktorému svedčí tretia domnienka a proti ktorému návrh matky alebo dieťaťa na určenie otcovstva smeruje nepreukáže vyššie spomenuté závažné vylučujúce okolnosti, resp. ak test DNA potvrdí jeho otcovstvo, bude určený za otca, avšak zákon mu už neposkytuje možnosť otcovstvo zaprieť.

 

Zaprieť otcovstvo teda možno len v prípade uplatenia prvých dvoch domnienok a v určenej lehote, ktorej zmeškaním toto právo rodičom zaniká.

 

Pre zmenšenie prísnosti týchto ustanovení v prípade, ak sa skutočný stav nezhoduje s tým právnym, vzhľadom na komplex práv a povinností vyplývajúcich zo vzťahu rodiča a dieťaťa, napr. vyživovacia povinnosť, dedičské práva a mnohé ďalšie, ako aj vzhľadom na časovo limitovanú možnosť zapretia otcovstva rodičmi, zákon priznáva toto právo aj dieťaťu zastúpenému kolíznym opatrovníkom po tom, čo uplynula prekluzívna lehota rodičom, ak je to v jeho záujme (v novele zákona o rodine sa navrhuje znenie: „po tom, čo uplynula prekluzívna lehota matke“).

 

V súvislosti s možnosťou asistovanej reprodukcie vzniká zaujímavá otázka, či môže byť otcom dieťaťa manžel, ktorý nedal súhlas na umelé oplodnenie manželky. Keďže táto situácia nie je v zákone osobitne riešená, automaticky sa uplatní prvá domnienka otcovstva. Nakoľko však zákon o rodine v tejto súvislosti vylučuje právo zaprieť otcovstvo len v prípade, ak manžel poskytol svoj súhlas na umelé oplodnenie manželky, možno vyvodiť, že ak manžel takýto súhlas neposkytol môže otcovstvo úspešne zaprieť. Poskytnutie súhlasu sa pritom zistí zo zdravotnej dokumentácie. S prihliadnutím na fakt, že tu neprichádza do úvahy ani uplatnenie 3. domnienky, možno zhrnúť, že za podmienky umelého oplodnenia bez súhlasu manžela a zapretia otcovstva by dieťa nemalo právne určiteľného otca. Uvedené však platí len pri oplodnení anonymným darcom, pretože ak bol darcom sám manžel, udelenie súhlasu je zrejmé.

 

JUDr. Adriana Ručkayová, advokát